220 rokov od vymenovania prvého archivára Trenčianskej stolice

V pondelok 4. júla 1796 (teda pred 220. rokmi) bol na generálnej kongregácii vymenovaný prvý archivár Trenčianskej stolice Alexej Nozdrovický.

Prvý krát odznela prísaha archivára a popis jeho pracovnej náplne. Udalosť som si dovolil priblížiť amatérskou nahrávkou vybraných častí záznamu z kongregačného protokolu (audio-mp3-00:03:36):

https://soundcloud.com/miro-martinicky/1796-iuramentum-archivarii

Alexej Nozdrovický zastával svoj úrad svedomito. Na ďalšej reštaurácii už bol riadne zvolený a vo funkcii archivára zotrval až do 31. júla 1801. Nemal však príležitosť vytvoriť v rámci archívu svoj systém, pretože väčšina archívneho materiálu už bola usporiadaná počas celokrajinskej akcie v rokoch 1786-1787. Písomnosti z obdobia tzv. jozefínskej manipulácie (1785-1790) mali svoj vlastný dokonalý registratúrny systém a dokumenty od roku 1790 ešte počas jeho úradu neprichádzali do archívu v takom objeme, aby sa im "musel" venovať.

Neočakávam, že by niekedy vznikol portrét Alexeja Nozdrovického, a tak pre priblíženie jeho osobnosti, pridávam aspoň jeho podpis a pečať:

Prvý archivár v žiadnom prípade nebol počiatkom archívnych činností Trenčianskej stolice. Tie sa začali už dávnejšie. Prvá zmienka o stoličnom archíve pochádza z dramatických čias obliehania Trenčianskeho hradu generálom Jánom Katzianerom v roku 1528 (konkrétne 26. júna 1528). Akési zosobnenie správcu archívu nachádzam o niečo neskôr, v osobe stoličného notára Martina Vladislaviensisa (notárom od 30. mája 1541). Oveľa viac sa archívu venoval jeho synovec, Melichar Vladislaviensis, ktorý bol vymenovaný do funkcie podnotára 20. augusta 1576.

Už takmer päť storočí má archív Trenčianskej stolice svojho správcu a ja, zatiaľ posledný v rade, chcem a musím svojim predchodcom, aspoň pri príležitosti 220. výročia vymenovania prvého archivára, venovať malú spomienku. Mnohí z nich si, tak ako notár Šimon Jesenský v roku 1583 až "oči vyočili" (ex oculis maxime laborando) len preto, aby sa žiadna zaznamenaná informácia už nikdy nemohla stratiť.

Prehradenie rieky Váh pri Bytči v roku 1581 - príspevok na stiahnutie v PDF

Vzhľadom k nižšej dostupnosti zborníka som sa s vydavateľmi dohodol, že môžem svoj príspevok publikovať aj na tomto blogu. Ďakujem za túto možnosť.

Príspevok na stiahnutie v PDF tu !

Pripájam ešte základný obrázok vo väčšom rozlíšení, než je v PDF.

Svätý Kríž (2014)

SVÄTÝ KRÍŽ - dejiny od prvej písomnej zmienky 
do roku 1945. 
Autori: PhDr. Peter Vítek, Mgr. Miroslav Martinický a PhDr. Peter Laučík.
Spolupracoval: Mgr. Pavol Tomčík.
Vydavateľ: Obec Svätý Kríž, 2014. 
I. vydanie, 120 strán, 400 kusov.

Autorský výtlačok mi prišiel ešte 1. decembra - trochu v ten deň snežilo, ako vidieť na fotografii ...

Súčasná obec Svätý Kríž vznikla pozvoľným zlúčením viacerých, viac či menej samostatných sídel, alebo presnejšie majetkov. Niektoré časti  mali už počas feudalizmu vybudovanú obecnú samosprávu, niektoré zostali len na úrovni samostatného majetkové podielu, alebo dokonca len majera.

Týchto častí bolo osem: Motkovisko, Cinovisko, Priechod, Črmné, Stráňany, Kraľovany, Ančikovany a Záhorovisko. Pomenovanie Svätý Kríž bolo jednak súhrnne používané pre všetky tieto majetkové diely spoločne, ale niekedy i samostatne, ako deviata časť, ktorú by sme mohli zadefinovať ako majetky fary.

Dalo by sa povedať, že v tomto prípade sme "písali" súčasne deväť monografií. Zorientovať sa v jednotlivých súvislostiach bolo náročné, ale o to zaujímavejšie ...

Môj príspevok "Svätý Kríž v období neskorého feudalizmu (1526-1848)" sa nachádza na stranách 12-46, ktorý som tradične doplnil prehľadmi priezvisk obyvateľov obce používaných do roku 1849 (samozrejme všetkých častí a každej zvlášť), ktorý sa nachádza na konci publikácie na stranách 99-114.

Ako archivára ma zaujali pôžičky jedného zo svätokrížskych zemanov, ktorému v rokoch 1825-1826 požičal archivár Liptovskej stolice slušnú hotovosť pozostávajúcu z 1180 kusov strieborných mincí - spolu vážili asi 7.8 kg (s. 28).

Na s. 14 sa nachádza výber zo snímkov archívneho materiálu, v ktorom môžeme vidieť zaujímavé spôsoby skracovania názvu obce. Cenná je aj faksimília, ktorá dokladá nejestvovanie obecnej pečate (s. 17) a náčrt Záhoroviska z roku 1747 (s. 45).

Celé dva týždne, čo mám knihu doma, som zvažoval, ako sa vyjadriť k spôsobu, akým boli publikované genealogické tabuľky, potrebné pre porozumenie vývoju vlastníckych vzťahov a postupnej integrácie majetkovej držby. Genealogické tabuľky boli v knihe vytlačené na hranici čitateľnosti. Požiadavku na ich ďalšiu úpravu som pred vytlačením nedostal, preto ich publikujem aj tu, pretože dosiaľ neboli v takomto rozsahu publikované (a tiež vzhľadom k celkovému nákladu publikácie).

Genealogická tabuľka rodu MOTKO (s. 23):

Genealogická tabuľka členov rodu MOTKO, ktorí žili v Nitrianskej stolici (s. 22):

Genealogická tabuľka rodu CIN (CIN - Dlholucký a dedičia) - s. 27:

Genealogická tabuľka rodu ANČIKOVANSKÝ (s. 39):

Genealógie ostatných významných vlastníkov (najmä rodov Okoličanský a Palucký) sú známe (hlavné trendy integrácie majetkovej štruktúry - pozri s. 14-15).

Prehradenie rieky Váh pri Bytči v roku 1581 - videoprezentácia.

Minulý štvrtok - 25.IX.2014 - sa v Komárne konalo odborné sympózium na tému:

Historické mapy, plány a veduty z Podunajska a Považia,

na ktorom som sa venoval unikátnej zmienke o úplnom prehradení rieky Váh v roku 1581. Okrem videoprezentácie, pridávam aj predbežné rezumé, ktoré organizátori vzhľadom k dvojjazyčnosti miesta konania, a tiež pre účasť bádateľov z Maďarska preložili do maďarského jazyka.

Príspevky budú publikované aj v zborníku, kde sa v mojom príspevku budem problematike venovať podrobnejšie než v krátkej a zhustenej videoprezentácii.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

Prehradenie rieky Váh pri Bytči v rokoch 1580-1581.

(Zatiaľ prvý známy pokus o reguláciu rieky na jej strednom toku).

M. Martinický

Rieka Váh dlhá 403 km je najdlhším slovenským vodným tokom. Svoju silu získava sústredením vodných zdrojov z viac než jednej pätiny územia Slovenskej republiky (povodie 10640 km²). Je významnou prírodnou dominantou severného a západného Slovenska a od najstarších čias bola využívaná obyvateľstvom aj ako dôležitý obnoviteľný hospodársky zdroj.

Od stredoveku máme zmienky nie len o extenzívnom rybolove, ale aj o cielenom chove rýb v umelo vytvorených príbrežných nádržiach nazývaných „sedze“ (násada rýb). Chov a výlov rýb sa príležitostne vykonával aj v mŕtvych ramenách, ktoré sa vytvárali najmä po povodniach. Druhým najčastejším využitím bolo využitie vodnej sily Váhu na plávajúcich mlynoch, pretože v týchto prípadoch nebolo nutné prekopávať systémy prívodných kanálov ako na menších tokoch aj v relatívne vyšších nadmorských výškach. V neposlednom rade bol Váh dopravnou tepnou a dodnes hlavné komunikačné ťahy, či už cestné alebo železničné, rieku kopírujú. Ešte sto rokov nazad bolo bežné vidieť na Váhu plte, ktoré v svojej prostej dokonalosti splavovali nie len drevo ako surovinu, ale slúžili aj na prepravu osôb, často významných. Váh bol zároveň aj dopravnou prekážkou, ktorú prekonávalo obyvateľstvo výstavbou mostov pevných, pontónových, prípadne zriaďovaním kômp a prievozov.

Váh bol teda dobrým sluhom usadlíkom i „pocestným“, ale bol aj zlým pánom, keď sa prejavil ako nespútaný prírodný živel a svojou silou doslova odnášal výsledky ľudskej práce a často nútil ľudí zvážiť, či ich vzájomný vzťah je skutočne symbiózou.

 K zatiaľ najstarším dokladom snahy regulovať rieku Váh na jej strednom toku patrí pokus Imricha Forgáča, tútora Juraja Turzu, majiteľa Bytčianskeho panstva, ktorý v priebehu rokov 1580-1581 sústredil obrovský ľudský i materiálny potenciál a pri chotárnych hraniciach Malej Bytče a Hrabového (cca. 220 km rieky) začal s budovaním hrádze. Záznam o stavbe síce nevyhotovili odborníci, ale len volení zástupcovia Trenčianskej stolice, napriek tomu obsahuje niekoľko detailov, ktoré čiastočne zaznamenali technologický postup použitý pri stavbe. Nezodpovedanou otázkou zostáva prípadná účasť talianskych architektov a kamenárskych majstrov, ktorých Turzovci povolali k realizácii prestavby Bytčianskeho zámku a ďalších unikátnych stavieb (napr. Svadobný palác v Bytči). Zemania z Hrabového videli v stavbe realizovanej Bytčianskym panstvom úmysel zväčšiť svoje územie na ich úkor. Obávali sa, že zmenený tok zničí ich vysiate polia a upozornili aj na to, že stavba znemožní priechod pltiam. Či Imrich Forgáč musel ustúpiť zemanom z Hrabového nevieme, možno Váh vyriešil jestvovanie „priehrady“ vlastnou silou ... Pri obhliadke škôd na území panstva, po jarnom prívale vôd v roku 1593 sa však žiadna hrádza nespomína, hoci škody práve v Malej Bytči boli popísané veľmi podrobne, pretože zasiahli priamo osídlenú časť dediny. Mimochodom túto povodeň z roku 1593 spomínali s rešpektom svedkovia ešte aj v roku 1641.

                Plány samotnej stavby v grafickej podobe samozrejme nemáme k dispozícii, ak vôbec jestvovali. Rôzne mapy a plány poznáme až z druhej polovice 18. storočia a v súvislosti s reguláciou Váhu v tomto priestore, vypracoval stoličný geometer plán regulácie Váhu, na úseku Dolný Hričov – Mikšová, ktorého súčasťou je aj grafické znázornenie situácie brehov rieky v stave k roku 1798(?) s vyznačením násypov, ktoré mali znížiť počet vedľajších ramien a spevniť brehy. Hoci sa tento projekt nikdy nerealizoval, zaujímavá je zhoda vybraného úseku rieky s umiestnením dnešných priehrad, ktoré sú súčasťou tzv. Vážskej kaskády. Tento komplexný systém vybudovaný až po II. svetovej vojne reguluje rieku na úseku od Liptovskej Mary po Madunice a zahŕňa 22 priehrad (a vodných elektrární) a niekoľko, s tokom súbežných derivačných kanálov, vďaka ktorým je tento priestor možné lepšie chrániť a rozvíjať.

xxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxxx

A Vág duzzasztása Nagybiccsénél 1580-1581-ben

(Az első eddig ismert próbálkozás a folyó középső szakaszának

folyamszabályozásáról)

Mgr. Miroslav Martinicky

(SzKBM Nagybiccsei Állami Levéltár)

403 kilométer hosszúságával Vág Szlovákia leghosszabb folyója. Erejét a belé áramló folyók vize összegyűjtéséből nyeri, Szlovákiának csaknem 1/5 részéről (vízgyűjtő területe 10640 km2). Meghatározó természeti jelensége az ország északi és nyugati részének.

Ősidők óta az emberek által használt fontos megújuló gazdasági erőforrásnak számított. Már a középkorból származnak olyan feljegyzések, amelyek nem csak az extenzív halászatról, de a célzott haltenyésztésről is (mely mesterséges part menti medencékben, úgynevezett vej székben folyt) szólnak. A haltenyésztést és a halászatot alkalmanként a folyók holtágain is végezték, melyek főleg az árvizek után jöttek létre. A víz erejének második leggyakoribb kihasználása az un. úszó vízimalmok használatával történt, mivel ezekben az esetekben nem volt szükség az ellátási csatornák kiásására úgymint a kisebb folyókon és a viszonylag nagyobb tengerszint feletti magasságokban sem. Nem utolsó sorban pedig a Vág fontos közlekedési útvonalnak számított és máig is a központi útvonalak (vasút, főutak) követik a folyó medrét.

Még 100 évvel ezelőtt is megszokott volt a Vágón tutajokat látni, melyeket nem csak faszállításra használtak, de személyszállításra is, sőt gyakran nagyon fontos és ismert személyek szállítására is. Másrészt viszont közlekedési akadálynak is számított, melyet az emberek hidak (pontonhidak,szilárd hidak), illetve kompok segítségével győztek le.

A Vág így jó szolgálója volt a telepeseknek és vándorlóknak, de rossz ura, mikor korlátlan természeti elem énjét hozta elő és erejével szó szerint elmosta az emberi tevékenység eredményeit, gyakran kényszerítve az embereket arra, hogy elgondolkodjanak, a kettőjük kapcsolata tényleg egy szimbiózison alapuló kapcsolat-e.

Forgách Imréhez, Thurzó György pártfogójához, a Nagybiccsei birtok tulajdonosához kötődik az eddig ismert legrégibb próbálkozás a Vág folyamszabályozására. 1580-1581-ben rengetek építőanyagot és emberi munkaerőt gyűjtött össze Nagybiccse és Hrabó határánál (ez kb. 220 km jelentett a folyó hosszúságából). Nekikezdett a gát építéséhez. Annak ellenére, hogy az építéssel kapcsolatos feljegyzéseket nem szakértők, hanem csak Trencsén vármegye választott képviselői készítették, tartalmaznak néhány nagyon fontos és értékes technológiai eljárást a duzzasztógát megépítéséről. Megválaszolatlanul marad azonban az a kérdés, hogy az olasz építészek és kőművesek csoportja, melyet a Thurzó család a Nagybiccsei kastély, és egyéb építmények átalakítása céljából hívott meg            (pl. Nagybiccsei esküvői palota), vajon részt vett-e ezekben a munkálatokban.

A hrabói nemesek ebben az építkezésben a Nagybiccsei birtokosok azon szándékát vélték felfedezni, hogy az ő kárukra akarják a Nagybiccsei birtokot megnagyobbítani. Féltek attól, hogy az így megváltozott áramlás tönkreteszi majd a már bevetett földjeiket és felhívták a figyelmet arra is, hogy a gát akadályozza majd a tutajközlekedést. Hogy Forgách Imre a hrabói nemeseknek engedett-e, azt nem tudjuk, ugyanis lehet, hogy a Vág saját erejével oldotta meg a duzzasztó létezését. Az 1593-as tavaszi árvíz okozta károk íelmérésénéJ azonban semmilyen duzzasztót nem említenek, annak ellenére, hogy pont a Kissbiccsénél okozott károk voltak nagyon alaposan felmérve, mivel azok közvetlenül a lakott területei érték. Ezt az árvizet még 1641-ben is nagy tisztelettel emlegették a szemtanúk.

A duzzasztó grafikus tervei, sajnos nem állnak rendelkezésünkre, ugyanis nem biztos, hogy egyáltalán léteztek. Ehhez a területhez kapcsolódó folyó szabályozási tervek és tervrajzok, csak a 18. század második feléből maradtak fenn. A vármegyei földmérő kidolgozott egy Vág szabályozási tervet az Alsóricsó-Miksová vonalon, melynek részét képezi a tópartok állásának grafikus jelzése 1798-ig. Az említett terven láthatók olyan védőtöltések, melyek a tópartok erősítésére és a holtágak számának csökkentése végett jöttek létre. Annak ellenére, hogy ez a terv sosem valósult meg, sokban hasonlít a mai duzzasztók elhelyezéséhez ezen a szakaszon, melyek az un. Vág folyami kaszkád részét képezik . Ez az összetett rendszer - mely csak a Il.világháború után épült ki - szabályozza a folyót a Szentmáriai víztározótól egészen Vágmedencéig. 22 víztározóból és vízerőműből ál, és néhány a folyómederrel párhuzamos levezető csatornából, melyeknek köszönhetően ezt a területet könnvebben lehet védelmezni és feileszteni.

Liptovský Ján (2013)

LIPTOVSKÝ JÁN od prvej písomnej zmienky po súčastnosť

ISBN: 978-80-971342-6-6

(256 strán)

Autori: PhDr. Peter Vítek, Mgr. Miroslav Martinický, Mgr. Tomáš Janura, PhD., PhDr. Peter Laučík, Doc. Oldřich Vaněk, Csc., Dr. Ján Hlavienka.

Vydavateľ: Obec Liptovský Ján, 2013

Včera sa ku mne dostal výtlačok tejto historickej monografie, v ktorej sa môj príspevok k dejinám obce v období 16.-19. storočia nachádza na stranách 24-54. Výskum bol pre mňa zaujímavý najmä bohato zachovanými prameňmi k správe rodových majetkov a podnikaniu rodu Svätojánskovcov na území obce. Zvláštnu pozornosť si myslím zaslúži používanie "korporátnej" rodovej pečate, doloženej od roku 1818 (obr. s. 37). K obecnej samospráve, ako to už pri kuriálnych dedinách býva, sa toho nenašlo príliš veľa, ale iste zaujme vyšetrovanie streľby v richtárovom dome, ku ktorému prišlo po vyberaní daní v roku 1717. Rozvinutosť obecnej správy napriek malému počtu zachovaných údajov dokladá však jestvovanie obecného notára. Život poddaných tvorí ďalší veľký celok môjho príspevku, ktorý som doplnil už tradične o prehľad priezvisk obyvateľov skúmanej obce (s.50-54).

S Liptovským Jánom je spojená aj činnosť Jána Kalinčiaka, autora mojej obľúbenej humoresky Reštavrácia, ktorý práve tu našiel mnoho inšpirácie k svojmu literárnemu dielu. 

... ešte mi tak napadlo, že kým vo Vavrišove robievajú rekonštrukciu známej bitky, mohli by v Jáne skúsiť rekonštrukciu takej stoličnej reštavrácie, len si nie som istý, či by to niekoho zaujalo, keď máme tie kortešačky v poslednom čase skoro stále ...

Hrad Strečno 1:300 - Z-Art 2013

Od 9.XII.2013 bude v distribúcii prvý papierový model Strečnianskeho hradu, ktorý uzatváral severnú prístupovú cestu na územie Trenčianskej stolice.

Viac k modelu:

http://www.zartmodely.cz/web/stavby/hrad_strecno.php

Pyramída vo Veľkom župnom dome v Trenčíne.

V roku 1840 si Trenčianska stolica objednala vyhotovenie nových regálov pre potreby svojho archívu. Výkresy podľa požiadaviek Ladislava Novotu, stoličného archivára, projektoval druhý geometer stolice Jozef Baréni. Obidva regále vyhotovil trenčiansky stolár Ján Mlacek. Jeden z regálov je v písomnostiach familiárne označovaný ako "Pyramída"; v ňom bolo uložených 443 zväzkov viazaných stoličných protokolov a ďalších kníh. Papierový model "Pyramídy" v mierke 1:72 som včera dokončil podľa pôvodných Beréniho plánov.

Anno 1840 Universitas nobilium comitatus Trenchiniensis nova pegmata pro archivi sui necessitates fabro curandum dedit. Imaginem operae, a propositionibus egregii Ladislai Novotta de Malá Kotešová archivarii comitatus, Josephus Berényi geometra comitaus secundus concepit. Duo pegmata manu Johanni Mlaczek, arcularii e civitate Trenčín extructa erant. Unum e pegmatibus nominaverunt in documentis familiariter "Pyramida", in quo protocolla comitatus, et alia compacta volumina librorum in numero 443 conservata erant. Miniaturam chartaceam "Pyramidis" in mensura 1:72 penes planum Berényianum de anno 1840 heri finivi.

In the year 1840 Trenčín county ordered new shelves to its archives. Blueprints, by propositions of county archivist L. Novotta, drew county second geometer Joseph Barényi. Both of shelves built John Mlaczek, carpenter from Trenčín-city. One from shelves was familiary named in acts as "Pyramid" - there were 443 counties minute-books and other bindings stored. Paper model of "Pyramid" in scale 1:72 by original Berényi´s plans I finished yesterday.